reklama

Prečo by sme ich mali (aspoň občas) počúvať

„Prečo by sme ich mali počúvať, veď oni sa ničomu nerozumejú,“ často počujeme z úst vnukov a vnučiek, keď padne reč na ich starých rodičov. Škoda, že si nevšímame fakt, že títo ľudia nás môžu mnohému naučiť. Možno nerozumejú počítačom a možno ani vysokej škole, ktorú študujeme, ale rozumejú životu, čo je koľko krát omnoho dôležitejšie. Tí moji určite.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Prežili vojnu, komunizmus a na staré kolená ich postihla doba otočená na ruby. Nerozumejú počítačom, ani telefónom a predsa vedia často krát viac ako ja. Staršie generácie, či moji rodičia alebo starí rodičia, prežili život, ktorý si ani neviem predstaviť. Môj dedo pamätá prvé rozsvietenie svojej dediny, takže aj obdobie pred ním, keď ráno o štvrtej za tmy, pri lampáši kŕmili dobytok, alebo keď večer pri sviečke písali úlohy. Pamätajú aj dobu, keď bolo v dedine jediné rádio, ktoré počúvali naskladaní v jednej miestnosti, aby sa dozvedeli, čo sa deje na frontoch. Pamätajú partizánov, ktorých, či chceli alebo nechceli, museli ubytovať vo svojich domoch, hoci by im hrozila smrť, ak by sa o tom dozvedeli tí nepraví. Pamätali by aj koncentračné tábory, ktoré ich našťastie obišli a keďže v tej dobe neexistoval internet ani televízor, tak o nich počas celej vojny často krát ani nechyrovali. Dokonca dlho nevedeli ani kto je Hitler.Moja babka si pamätá časy, keď nebolo čo do úst, keď najdôležitejšou vecou v živote bolo mať prácu a postarať sa o rodinu. Pamätajú časy, keď im „znárodnili“ všetok majetok, keď boli väznení pre nesprávne slová, za to, že boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, keď sloboda bolo zakázané slovo. Pamätajú jedny z najhorších udalostí, ktoré sa stali za posledné storočie, ale zároveň aj obrovský zvrat, keď svetlo sveta uzrela technika, bez ktorej si dnes nevieme predstaviť svoje životy. Pamätajú prvú žiarovku, prvý motor, prvé auto a nakoniec aj prvý počítač, či mobil.Vážme si, že máme tú česť rozprávať sa s ľuďmi, ktorí nezískali svoju múdrosť a poznatky vďaka škole, ale vďaka životu, ktorý prežili. Keď sa opýtate svojich starých rodičov, čo si predstavovali, keď budú starí, tak väčšina vám povie, že nad niečím takým nikdy nepremýšľali. Nerozmýšľali, čo bude po smrti, koľko budú žiť, dokonca nerozmýšľali ani nad tým, či ich život má alebo nemá zmysel. Žili pre tú chvíľu, ktorú mali, samozrejme zodpovedne k svojmu okoliu a nad takými „hlúposťami“ neuvažovali. Som generácia, ktorá zažila prelomové obdobie počítačov a mobilov, s ktorými som sa už ako dieťa naučila žiť, generácia, ktorá sa oháňa titulmi z rôznych vysokých škôl, generácia, ktorá sa o vojne a komunizme dozvedela len zo školských učebníc. Bohužiaľ aj generácia, ktorá vyrastala s médiami, ktorá nezažila tvrdú prácu (česť výnimkám). Generácia, ktorá môže cestovať kade – tade, ale hlavne generácia, ktorá si málo z toho, čo má váži, ktorá si často krát neuvedomuje, aké má šťastie, že žije život, ktorý žije. Pravdou je, že každý máme so svojimi starými rodičmi iný vzťah, ale ruku na srdce, viete aké bolo detstvo tých vašich, viete, aká bola ich prvá práca, alebo ako prežívali svoje štúdiá? Alebo aké to bolo prať v rieke aj cez zimu, či dennodenne ísť na pole? Ako ani ja do nedávna, mnohí z nás sme sa na to nikdy svojich starých rodičov nespýtali. Nevieme si ani pri najmenšom predstaviť život ktorý viedli. Život bez internetu, šampónu na vlasy, auta, alebo len jednoducho bez chleba, či mäsa. Dnes máme všetko na čo si pomyslíme a predsa sa sťažujeme, že nemáme nový mobil, čakáme príliš dlho na zastávke autobusu alebo, že sme nezohnali čerstvé pečivo. Skúsme sa občas namiesto myšlienok, čo všetko nemáme a kde by sme mohli byť o pár rokov, vrátiť v čase, čo asi robili ľudia pred desiatkami rokov, ako zvládali svoje životy a čo by sme sa od nich mohli naučiť, aby sme lepšie zvládali tie svoje. Verím tomu, že každá nová generácia je o krok vpredu pred tou poslednou, ale to nevylučuje fakt, že tí starší nás môžu mnohému naučiť.

Eva Chmelíková

Eva Chmelíková

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Žijem v Škótsku, už takmer desaťročie. Maľujem a tvorím a venujem sa terapeutickému poradenstvu pre deti a dospelých, v ktorom okrem tradičných teórií často používam kreatívny prístup k terapii. Pred a počas štúdia ma život zavial medzi deti v škôlke, škole bežnej či špeciálnej, pracovala som aj s deťmi v autistickom spektre. Čím dlhšie a do väčšej hĺbky sa venujem terapii uvedomujem si, že osveta o duševnom zdraví má stále svoje rezervy a tak tu zdieľam malé úlomky z tohto prostredia, zrejme aby som prispela k búraniu stereotypov a predstáv o tomto odvetví a aby sa tak raz stalo prístupnejšie pre všetkých, ktorí by sa našli v situácii, že ho potrebujú. Objavia sa tu občas aj príbehy týkajúce sa (ne)zvyčajnosti tejto krajiny. Vyvíjam sa a snažím sa pochopiť tento svet cez každodenné stretnutia a skúsenosti. Ale v prvom rade sa snažím žiť a nechať žiť. Zoznam autorových rubrík:  ŠkótskoPríbehy z detského svetaNa umeleckú nôtuSúkromnéNezaradenéO duševnom zdraví

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu