Výnimočné deti...ako ich vidíme?

Autor: Eva Chmelíková | 15.3.2018 o 19:26 | (upravené 15.3.2018 o 23:28) Karma článku: 10,45 | Prečítané:  4326x

Dnes som mala zaujímavú konverzáciu v škôlke s jednou z vychovávateliek. Máme tam dievčatko, ktoré by malo ísť na diagnózu ohľadne autistického spektra. Mamina však odmieta možnú skutočnosť, že by jej dcéra mohla byť v spektre. 

Práve však vďaka určenej diagnóze by malá slečna mohla dostať dotáciu od štátu, aby mohla mať pri sebe počas dňa pracovníka, ktorý by sa venoval len jej. Jej vývoj a zaradenie do bežnej spoločnosti, aby mohla žiť plnohodnotný život ako my ostatní by sa rapídne urýchlil. 

V tomto článku sa nejdem venovať tomu, prečo a ako rieši danú situáciu mamina, to je na rozhodnutí každého rodiča. Avšak akákoľvek pomoc pochopiť svet do ktorého sa takéto dieťa narodilo spôsobom, aby mohlo predať svoje obohacujúce a neuveriteľné vlohy nám ostatným sa odmietaním jeho výnimočnosti veľmi zužuje.

Čo ma dnes zaujalo viac bol pohľad pani učiteľky, hoci veľmi vnímavej a citlivej ženy k potrebám práve takýchto detí, ktorá sama konštatovala, že by bola zdrvená, ak by sa jej dieťa ako autistické narodilo. Uvedomila som si ako sa pohľady rôznych ľudí líšia a na veci nazeráme z rôznych uhlov. Môj nechápavý výraz doplnila slovami, že veď každý chce aby bolo jeho dieťa perfektné a mne sa zrazu len vydralo z úst ´veď ale oni sú perfektné´.

Uvedomila som si stigmu, ktorú v spoločnosti stále držíme nad výnimočnosťou a inakosťou. Autistické deti s ktorými som sa posledné roky stretla vo mne vždy zanechali stopu a to pozitívnu. Súhlasím, nie je jednoduché naladiť sa na ich vnímanie sveta a hlavne rodičom sa svet otočí hore nohami, človek si nie raz vyslúži aj facku, pohlavok či kusanec, ale predsa ak sa k nim raz dostane a začnú mu dôverovať, zrazu sa otvoria dvere pre obdivovanie iného spôsobu nazerania na realitu a svet. Fascinácia u päťročného chlapca tým ako funguje vesmír, či planéta zem, alebo sústredenosť pre najmenšie detaily pri konštrukcii áut, hoci len z lega, ktoré majú rôzne pridané detaily, aby boli výkonnejšie ako tie klasické, či neskonalá sústredenosť na symetriu veže z kociek u dvojročného dievčatka sú na nezaplatenie. Každý krát keď sa zapozerám na niektoré z týchto detí ponorené do intenzívneho štúdia práve objaveného mechanizmu, či ďalšej prírodnej kuriozity si uvedomujem, že mám česť stretávať sa s tými, ktorí chápu viac ako ja.

Nie je jednoduché porozumieť takýmto výnimočným deťom, pretože nás to núti byť nesebecký a otvoriť myseľ niečomu celkom inému, než sme po generácie naučení. Takéto deti vyžadujú iný prístup a nás to núti byť kreatívnymi a zabúdať na seba a svoje potreby prispôsobovať dieťaťu v ešte väčšej miere než to robíme pri ostatných deťoch. Inakosť však nie je problémom, problémom sme my ktorí z nej robíme problém, pretože vďaka tejto stigme môže mamina jedného výnimočného dievčatka žiť v odmietaní reality možno len zo strachu z nepochopenia spoločnosťou. A to je veľká škoda.

Pre objasnenie tento príbeh pochádza z britského a nie slovenského prostredia (aby neprišlo k nedorozumeniu), hoci deti aj dospeláci sú si viac menej všade podobní.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súd odsúdil Rybaniča, dostal tri roky podmienečne

Filip Rybanič sa musí Kaliňákovi ospravedlniť.

PÍŠE IVAN MIKLOŠ

Nepobúrila vás Serenina karikatúra? Asi ste normálni

Politická korektnosť je ohrozením slobody.

Dnes Píše Matúš Ritomský

Keď Ivan Mikloš stráca cit pre mieru

Naozaj nás Čaputová a Štefunko ohrozujú rovnako ako Kotleba?


Už ste čítali?